Práca s informáciami, kritické myslenie a učenie
Informácia v širšom slova zmysle je akákoľvek správa obsahujúca nejaké údaje (fakty, vedomosti) alebo poučenie. Informácia v užšom slova zmysle je len taká správa (alebo taká časť správy), ktorá obsahuje údaje, ktoré príjemcovi odstraňujú alebo aspoň znižujú nejasnosť, ktorú o danom jave mal pred prijatím správy.
Vedci sa zhodujú, že naše storočie je storočím informačnej spoločnosti, ktorej základ tvoria informačné systémy. Informačné systémy sú reálne objekty slúžiace na poskytovanie alebo na spracovanie informácií (napr. knižnica, knižničný fond, knižničné katalógy). Okolo nás je množstvo časopisov, kníh, manuálov, počítačov, vysiela sa veľké množstvo rozhlasových a televíznych staníc. Informácie sú všade a je ich toľko, že je ťažké sa v nich orientovať. Práca s informáciami nám zaberá asi 50 percent nášho pracovného a súkromného času. Každý vie, že informácie sú dôležité, ale nie každý ich vie nájsť, spracovať a zmysluplne využívať.
Vyhodnocovanie informácií a kritické myslenie
Chybné a nepresné (neúplné) informácie
Najčastejším problémom v praxi je nedostatočná kvalita a nedostatočná presnosť informácie. Nekvalita spočíva hlavne v tom, že informácie sú chybné alebo nepresné, a to hlavne z týchto dôvodov:
- Sú zastarané, pretože ďalším výskumom vznikli poznatky, ktoré predchádzajúce poznatky upravujú alebo vyvracajú. Informácie rýchlo ,,starnú" napríklad v genetike, v oblasti informačno-komunikačných technológií alebo v elektrotechnických oboroch.
- Uvádzajú chybný poznatok, ktorý je však všeobecne uznávaný ako správny. V tomto prípade nemáme možnosť zistiť chybnosť informácie bez vlastného hľadania, porovnávania a skúmania. Príklad: V novinách, ktoré odoberáme, je možné nájsť hodnotenie nejakej sociálnej skupiny vždy iba z jedného uhla pohľadu (napr. jednoznačné vykreslenie bezdomovcov ako zlodejov alebo sociálne neprispôsobivých občanov), čím môžeme dospieť k chybnému hodnoteniu danej sociálnej skupiny. Ale pri porovnaní s článkami v iných novinách alebo s názormi odborníka v danej oblasti, či z vlastnej skúsenosti si môžeme svoj chybný úsudok poopraviť alebo celkom zmeniť (a teda napríklad zistiť, že aj medzi bezdomovcami sú ľudia. ktorí sa ocitli v neriešiteľnej situácii a ktorí sa snažia vrátiť do normálneho života bez toho, aby kradli alebo sa správali nedôstojne).
- K chybe došlo pri spracovávaní a odovzdávaní informácie. Príklady: Spomeňte si na hru na telefón, ktorú ste ako deti určite hrali. Prvý človek pošuškal informáciu druhému, druhý tretiemu atď. Nakoniec z pôvodnej informácie vzniklo niečo úplne iné. Táto chyba sa často nachádza v médiách, keďže novinári robia často príspevky súvisiace s odbornými témami, sami však odborníkmi na danú tému nie sú (keďže nikto nie je odborník na všetko, ale novinár musí písať o všetkom). To, čo im povie odborník potom často nesprávne pochopia a zle interpretujú. Moji rodičia sú železničiari a takmer vždy, keď je v televízii nejaká správa súvisiaca so železnicou, tak sa rozčúlia, aké hlúposti tí redaktori trepú.
- Chyba je vytvorená zámerne, za účelom dezinformácie, t.j. vyvolávania nesprávnej predstavy s cieľom mýliť, zavádzať adresáta. Príklady: Určite ste v nejakom kolektíve zažili, že niekto o druhom šíri nepravdivé informácie, či už aby mu poškodil, alebo bol sám zaujímavý. Bulvárne noviny častokrát šíria aj nepravdivé informácie o známych osobnostiach, keďže ľudí zaujímajú senzácie a majitelia bulvárnych médií samozrejme chcú, aby sa dané noviny bolo čo najlepšie predávali. Dezinformácií (hoaxov) je plný aj internet. Niektorí ľudia šíria hoaxy, lebo im podľahli a uverili, iný chcú len manipulovať a šíriť strach.
Niečo navyše: kritické myslenie a ako odhaliť nepravdivé informácie
Keďže žijeme v informačnej spoločnosti, je dôležité naučiť sa s informáciami správne pracovať a vyhodnocovať ich (rozoznať pravdivé a nepravdivé informácie). Nepravdivých informácií sú plné alternatívne médiá (rôzne ,,pofidérne" stránky na internete), ale aj médiá hlavného prúdu (mainstreamové médiá, napríklad STV, Markíza, Joj, Pravda, SME...). Dúfam, že nasledujúce štyri rady vám pomôžu orientovať sa v spleti informácií:
1. Overiť zdroj: Pri každom príspevku je dôležité pozrieť, z akých zdrojov autor čerpal. Ak zdroje nie sú uvedené, príspevok už hneď môžeme hodnotiť ako nedôveryhodný (ako napríklad aj táto stránka). Podstatné je však nielen to, ČI sú zdroje uvedené, ale aj AKÉ zdroje sú uvedené. Sú dôveryhodné? Dôveryhodné zdroje sú napríklad odborné knihy, vedecké štúdie publikované v prestížnych vedeckých časopisoch (napr. Nature), oficiálne dokumenty a vyhlásenia. Nachádza daná informácia naozaj v danom zdroji? Čo presne je napísané v zdroji? Neprekrútil autor príspevku danú informáciu?
2. Overiť autora: Ak ide o dôveryhodného autora alebo novinára, malo by byť možné vyhľadať si jeho predchádzajúce práce a prípadne zistiť, pre koho v minulosti pracoval. Takisto by nemal byť problém nájsť ďalšie články alebo publikácie, ktoré napísal. Nezabúdajte, že „online expert“ nemusí byť vždy naozajstným odborníkom na danú tému. Je veľký rozdiel medzi skutočným odborníkom a niekým, kto je posadnutý konšpiračnými teóriami. Zároveň, ak zbadáte, že niektorý účet na sociálnom médiu zverejňuje stovky príspevkov za deň, najmä na Twitteri a často v čase, ktorý vyzerá podozrivo, napríklad o štvrtej ráno, je dosť pravdepodobné, že je to bot (internetový robot - bot - je softvérový program, ktorý dokáže vykonávať konkrétne prednastavené úlohy, ako napr. aj simulovať komunikáciu s používateľmi internetu či sociálnych sietí, odpovedať na správy, komentovať a pod., boti môžu byť naprogramovaní na rôzne funkcie, pričom následne fungujú automaticky alebo s minimálnym ľudským zásahom). Ďalším varovným signálom môžu byť jazykové alebo syntaktické chyby, ako aj zriedkavé alebo nulové zapájanie sa do skutočných konverzácií.
3. Overiť obsah: Zodpovedá príspevok informáciám, ktoré zverejňujú verejné orgány, inštitúcie alebo neziskové organizácie? Pamätajte, že dôveryhodné mediálne kanály majú jasne vymedzené normy, ktorých sa pri šírení informácií držia, a ich správy majú vyvážený charakter, uvedené zdroje a zapadajú do kontextu. Dôležité je aj overiť si, či uvedené fakty a čísla v texte sú presné, a či nie je článok zaujatý. Dôveryhodné médiá majú objektívne spravodajstvo oddelené od sekcií, kde sa uverejňujú osobné stanoviská, názory či komentáre.
4. Overiť obrázky a videá: Dnes už sa nedá povedať staré dobré „uverím, keď uvidím“. Niekedy sa stáva, že staršie fotografie sa použijú v úplne inom kontexte alebo sú fotografie vyslovene sfalšované. Ak chcete zistiť, či je fotografia skutočná, môžete sa pokúsiť nájsť jej pôvodný zdroj alebo použitie, na čo sa dajú použiť rôzne online nástroje na vyhľadávanie obrázkov (tzv. reverse image search). Pomôcť vám môže napríklad aj doplňujúci modul z projektu InVID, ktorý slúži na odhaľovanie manipulácie s videami alebo obrázkami. Netreba zabúdať, že technológie využívané na šírenie dezinformácií sa neustále vyvíjajú a zlepšujú, o čom svedčí i výskyt falošných videí vytvorených technológiou „deepfake“ (pomocou umelej inteligencie bolo vytvorené video, kde nejaká osoba hovorí, čo nikdy v skutočnosti nepovedala).
Ak sa domnievate, že ide o dezinformáciu, nahláste ju alebo aj účet, ktorý takéto správy pravidelne šíri, platforme sociálnych médií, na ktorej bola správa uverejnená. Všetky platformy už dnes ponúkajú možnosť nahlásenia a jednotlivé podozrivé správy a účty sa následne preverujú.
Schopnosť racionálne uvažovať o informáciách sa nazýva kritické myslenie. Základom kritického myslenia je pochybovať. Pochybovať o každej informácii, ktorú kritický mysliteľ začuje a podrobiť ju overovaniu. Overiť zdroje, autora, kontext (pozri vyššie). Kritický mysliteľ kladie otázky, lebo veľakrát sa stáva, že šíriteľ dezinformácie má problém na nich vymyslieť takú odpoveď, ktorá by znela dôveryhodne. Kritické myslenie je však aj o spochybňovaní svojich vlastných názorov a schopnosti uznať, že objektívna pravda je niekde inde.
Niekedy je však náš úsudok nesprávny nie preto, že by sme dostali nepravdivé informácie, ale preto, lebo informácie skreslil náš vlastný mozog. Toto je osem najčastejších skreslení nášho mozgu (tzv. kognitícvnych skreslení). Treba na nich pamätať, keď si vytvárame úsudok:
1. Konfirmačné skreslenie: jednoduchšie si v mysli vybavíme veci, ktoré potvrdzujú naše presvedčenie, ako na tie, ktoré ho vyvracajú. Keď si napríklad myslíme, že vajíčka sú nezdravé, tak si skôr všimneme štúdie, ktoré to potvrdzujú a prehliadneme štúdie, ktoré ukazujú ich pozitívny efekt.
2. Klam preživších: hľadíme iba na veci a ľudí, ktoré prežili/uspeli a nie na tie, ktoré zlyhali. Napríklad keď si niekedy počúval starú hudbu, tak ti môže napadnúť, že kedysi bola hudba taká dobrá a dnes vychádza samý hnoj. Pravda je však taká, že vždy vychádzala dobrá aj zlá hudba, ale do dnes sa zachovali iba tie najlepšie kúsky a tie zlé si nikto nepamätá, zatiaľ čo zo súčasnej hudby počúvaš všetko (aj dobré aj zlé skladby). Tento klam pekne vyvetlil youtuber JurajVie vo svojom videu Prečo pravdepodobne nič nedosiahneš.
3. Kotvenie: rozhodujeme sa na základe prvej získanej informácie. Napríklad keď v obchode vidíme najprv rifle za 200€ a potom rifle za 50€, tak tie druhé nám prídu lacné, a to napriek tomu, že aj 50€ je za rifle pomerne dosť. Toto sa využíva aj vo vyjednávaní, keď najprv vyjednávač vysloví prehnane vysoké požiadavky a potom z nich postupne spúšťa.
4. Heuristika dostupnosti: zameriavame sa na najľahšie dostupné a najnovšie informácie, pričom prehliadame staršie a menej dostupné, ale relevantné. Krásnym príkladom je odpoveď na otázku, či je nebezpečnejšie byť rybárom alebo policajtom. Väčšina ľudí v prieskumoch odpovedá, že policajtom. Vidia predsa akčné filmy, kde policajti zažívajú nebezpečné situácie. V skutočnosti je však nebezpečnejšie byť rybárom - vyplýva to zo štatistík úmrtí pri týchto povolaniach. Presne pre Heuristiku dostupnosti platí výrok, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Keď má človek informáciu (hoc aj nepravdivú) extrémne dostupnú (stále na očiach, stále mu ju vykrikujú), tak jej nakoniec uverí.
5. Gamblerov omyl: myslíme si, že predchádzajúce udalosti ovplyvnia nasledujúce, aj keď to tak vôbec nemusí byť. ,,28 dnes ešte v rulete ani raz nepadlo. Raz už musí padnúť! Najlepšie bude staviť na 28." Samozrejme, ruleta je čisto náhodná a nevieme nijako predpovedať, ktoré číslo padne.
6. Status quo: sme spokoní s tým, ako to je a bojíme sa zmeny. Automaticky si myslíme, že zmena je zlá. Dopredu ju odsúdime. Toto si môžeme všimnúť pri štúdiu histórie. Keď nejaká vláda (pokrokový panovník) chcel zavádzať reformy, tak sa to stretlo so všeobecnou nevôľou (šľachticov, ale aj bežných poddaných).
7. Efekt svätožiary: Ak stretneme človeka, ktorý je pekný, je nám sympatický, prípadne nás za niečo pochváli, tak si zvýši šance, že ho budeme hodnotiť kladne aj v iných oblastiach, prípadne mu budeme viac dôverovať. Naopak, ak na nás urobí zlý prvý dojem, tak celé jeho správanie budeme hodnotiť negatívne. Toto sa využíva aj v reklamách, keď fyzicky atraktívni ľudia niečo odporúčajú.
8. Stádovitosť: máme tendenciu ,,byť ovce", čiže robiť to, čo robí väčšina, napriek tomu, že to môže byť hlúposť.
Toto bola prvá časť o kritickom myslení. Druhá je uvedená v príspevku Komunikácia, argumentácia a kritické myslenie. Kritické myslenie sa dnes považuje za veľmi dôležité, oveľa dôležitejšie ako väčšina toho, čo sa učíte v škole. Preto by som bol rád, keby ste si zapamätali z mojich príspevkov aspoň toto, keď už nič iné.
Ešte uvediem niekoľko internetových zdrojov, ktoré podľa mňa vychovávajú ku kritickému mysleniu: YouTube kanál Jirka vysvětuje věci, YouTuberi Martin Rota a Patrik Kořenár (kanály Vědecké kladivo, Fakta vítězí, Zvědátoři, NaprostoRetardovaný, Tak schválně) a Český klub skeptiků Sisyfos.
Zdroje a spracovanie informácií
Ľudská pamäť a informačný fond
Najdostupnejším informačným zdrojom je naša vlastná pamäť. Zapamätávanie je proces, pri ktorom sa informácie vštepujú do pamäti. Podľa dĺžky uchovania informácií v pamäti rozlišujeme zapamätávanie krátkodobé a dlhodobé. Krátkodobá pamäť obsahuje všetky (alebo takmer všetky) informácie, ktoré boli prijaté našimi zmyslami, ale informácie v nej zostanú len veľmi krátko (niekoľko sekúnd). Potom z nej vymiznú, alebo sa presunú do dlhodobej pamäti. Dlhodobá pamäť teda neobsahuje všetky zachytené informácie, avšak zostanú tam nadlho (niekedy aj roky).
Pamäť je síce úžasná vec v ľudskom mozgu, avšak má dve nepríjemné vlastnosti: veľa vecí odsunie do úzadia a neskôr si na nich nevieme spomenúť a veľa vecí skreslí, spojí prvky z rôznych oblastí a tým poskytne nepresné informácie. Preto nemožno pamäti vždy dôverovať a je užitočné vybudovať si aj ,,mimopamäťový" informačný systém, v ktorom budeme zhromažďovať záznamy do informačných fondov. Informačný fond je organizovaný celok vzájomne zosúladených súborov zaznamenaných informácií (napríklad zošity s poznámkami, knihy, počítačové súbory...).
Práca so zdrojmi
Keďže nie je možné ovládať všetky vedomosti sveta, tak pri písaní nejakej práce (projekt do školy, referát, ročníková práca...) musíte použiť publikácie (knihy, práce, články...), ktoré napísal niekto iný - zdroje. Existujú dva spôsoby spracovnia informácií zo zdrojov: citovanie a parafrázovanie. Citovanie je prepis informácie od slova do slova. Parafráza je voľné prerozprávanie informácie zo zdroja (inými slovami, ale obsah je taký istý).
Pri používaní zdrojov je potrebné zoznam zdrojov uvádzať na konci práce v kapitole použitá literatúra (zoznam použitej literatúry). Niekde treba uvádzať zvlášť parafrázovanú a zvlášť citovanú literatúru. Uvedenie jedného zdroja sa nazýva bibliografický záznam. Tie sú usporiadané podľa priezvisk autorov (podľa abecedy). Každý bibliografický záznam musí obsahovať:
- Priezvisko autora a prvé písmeno jeho krstného mena (veľkým tlačeným písmom; ak má daný zdroj 2-3 autorov, tak sa uvádzajú všetci, ak má viac ako troch autorov, tak sa uvedú len niektorí (1-3) a napíše sa skratka a kol. alebo alebo a.i. alebo et al.).
- Názov diela (dokumentu).
- Vydavateľské údaje: miesto vydania, vydavateľ, rok vydania, údaj o počte strán, alebo číslo strany, z ktorej sme použili informáciu.
- ISBN - Medzinárodné štandardné číslo knihy.
Príklady na bibliografické záznamy:
STEINEROVÁ, J. Základy filozofie človeka v knižničnej a informačnej vede. In Kimlička, Š. Knižničná a informačná veda na prahu informačnej spoločnosti. Bratislava: Stimul, 2000. ISBN 80-2274-035-2, s. 327-334.
LAMOŠ, F., POTOCKÝ, R. Pravdepodobnosť a matematická štatistika. 1.vyd. Bratislava : Alfa, 1989. 344 s. ISBN 80-8046-020-5.
BARANČOK, D. The effect of semiconductor surface treatment on LB film/Si interface. In Physica Status Solidi /a/, ISSN 0031-8965, 1995, vol.108, no.2, pp. K 87-90.
Každú citáciu v knihe je navyše potrebné napísať kurzívou (šikmým písmom), dať do úvodzoviek a uviesť k nej, z ktorého zdroja je prevzatý daný text. V zásade sa používajú tri spôsoby, akými sa daný zdroj uvádza:
- Vencouverská citácia: za citovaný text sa horným indexom napíše v hranatej zátvorke poradové číslo, pod ktorým je v použitej literatúre uvedený zdroj, z ktorého citujeme, napríklad takto[3].
- Harvardská citácia: za citovaný text sa do zátvorky uvedie priezvisko autora a rok vydania publikácie, z ktorej čerpáme, napríklad takto (Lamoš, 1989).
- Citácia pomocou poznámky pod čiarou: za citovaný text sa horným indexom uvedie číslo poznámky pod čiarov a do samotnej poznámky pod čiarou skrátený bibliografický záznam, ktorý vyzerá nejako takto: 1 Lamoš, F. Potocký, R. 1989. Pravdepodobnosť a matematická analýza. Bratislava: Alfa, 2005, s. 344
Najpoužívanejšia citácia je tá harvardská. Niekde je potrebné uvádzať priamo v texte zdroj nielen pri citácii, ale aj pri parafráze.
Správne uvádzanie zdrojov je potrebné z dvoch dôvodov:
- Je jednoduchšie overiť informácie, pokiaľ je známe, odkiaľ autor čerpal (pozri vyššie pri overovaní informácií). Práce, ktoré nemajú uvedené zdroje považujeme všeobecne za nedôveryhodné.
- Každé dielo podlieha ochrane autorských práv. To znamená, že použitie cudzieho diela bez jeho uvedenia v použitej literatúre sa považuje za plagiátorstvo (krádež duševného vlastníctva), čo je zakázané (v niektorých prípadoch dokonca až trestné) a autor by sa od vás mohol domáhať náhrady škody.
Na Slovensku je všeobecne problém s plagiátorstvom, hlavne pri písaní vysokoškolských prác. Ak sledujete politické dianie, tak viete, že aj mnoho slovenských politikov má problémy kvôli plagiátorstvu pri písaní bakalárskej, diplomovej alebo rigoróznej práce. Aby som si však nalial čistého vína, ani ja neuvádzam zdroje v žiadnom svojom príspevku, lebo by mi to zaberalo príliš veľa času a ja toľko času nemám. Koniec-koncov, táto stránka je len moja voľnočasová aktivita, nič z nej nemám.
Konspekt (výťah) a osnova
Na to, aby sme vedeli racionálne a efektávne študovať, nestačí len danému textu porozumieť. Dôležité je aj si ho správne zaznamenať. Kvalitný písomný záznam nám uľahčí orientáciu vdanej problematike, ale aj prípravu na skúšku.
Konspekt (výťah) je výstižný prehľad, napeíklad záznam prednášky, referátu, rôznych publikácií (knihy, skrípt). Aj bežné poznámky, ktoré si píšete v škole, sú výťahom. Konspektovanie knihy je veľmi náročné, pretože pri zostavovaní kospektu text aktívne študujeme, premýšľame o ňom. Snažíme sa zachytiť to, čo je v texte podstatné a dôležité, pričom zachovávame jeho logickú štruktúru. Pri tvorbe konspektu sa odporúča presne sformulovať autorove myšlienky, môžeme ich doslovne citovať alevo pretvoriť vlastnými slovami. Konspekt nesmie byť príliš dlhý, mal by byť stručný a jasný, ale musí zachytávať hlavné myšlienky textu a ich zdôvodnenia. V konspekte sa treba vyhnúť vedľajším (menej dôležitým) informáciám. Pri tvorbe konspektu sa používajú rôzne značky skratky odkazy a pod. Veľký dôraz sa kladie na jeho prehľadnosť (rôzne druhy písma, medzery, odseky atď.). Autor konspektu môže striedať celé vety s heslovitými časťami, záleží to len od jeho spôsobu zachytávania faktov.
Osnova je najstručnejší a najprehľadnejší záznam počutého alebo prečítaného textu, ktorý e väčšinou formulovaný v bodoch (heslách). Obsahuje teda najdôležitejšie pojmy, tzv. kľúčové slová. Môže byť stručná aj obšírnejšia.
Aby som vám ukázal príklad na konspekt aj osnovu, napísal som ich pre jeden môj článok z tejto stránky (Lexikológia: náuka o slove). Zkonspektoval som len časť článku, lebo inak by bol tento príspevok príliš dlhý. Na pochopenie to snáď bude stačiť.
Lexikológia: náuka o slove (konspekt)
........................................................................... |
Lexikológia: náuka o slove (osnova)
|
Učenie sa
Učenie je proces zámerného navodzovania činností alebo výsledok získaných skúseností vedúci k získavaniu a rozširovaniu poznatkov k trvalej zmene osobnosti, správania sa, postojov, hodnôt. Ľudia majú dva odlišné prístupy k učeniu (povrchný a hĺbkový prístup).
Základom povrchného prístupu je pasívne prijímanie poznatkov a memorovanie faktov (,,bifľovanie sa"). Pri tomto prístupe sa študent snaží zapamätať si učivo bez toho, aby porozumel jeho obsahu. Prevláda vonkajšia motivácia (rodičia, snaha zmaturovať). Žiaľ, väčšina študentov volí tento prístup.
Základom hĺbkového prístupu je aktívny postoj študenta k prijímaným poznatkom. Študent sa snaží porozumieť tomu, čo sa učí. Usiluje pochopiť význam osvojovaného učiva, aktívne ho spracovať. Študent s hĺbkovým prístupom je tvorivý, snaží sa v osvojovanom učive nájsť logické súvislosti, vzťahy, chce prostredníctvom nových poznatkov obohatiť svoj vnútorný svet. Hovoríme teda o vnútornej motivácii. Takýto prístup k učeniu máte pri učení sa niečoho, čo vás baví.
Ak vás zaujíma, ako sa učiť efektívnejšie (rýchlejšie), tak YouTube kanál Zmúdri má na to celkom dobré video: 4 Typy na zlepšenie pamäte.
Niečo navyše: učebné štýly
Rôzni ľudia preferujú rôzne spôsoby učenia. Na základe toho rozlišujeme niekoľko učebných štýlov. Je dôležité poznať svoj učebný štýl, aby som sa vedel učiť efektívnejšie. Ja som napríklad vyhranene lingvistický (jazykový) učebný štýl. To znamená, že si viem zapamätať celkom dobre text. Ale veľmi zle sa mi učia napríklad obrázky. Keď sme sa na základnej škole na biológii učili priraďovať obrázok nejakého druhu k jeho názvu, nevedel som sa to naučiť. Ale nakoniec som si vyvinul spôsob, akým to skĺbiť s mojím učebným štýlom. Obrázok som si previedol na text - opis. Povedal som si - tak tento vták má taký a taký zobák, perie takejto farby a nohy takéhoto tvaru. Následne som sa tento text naučil a potom som na základe neho rozpoznal obrázok.
Treba mať na pamäti, že málokto má vyhranený učebný štýl. Väčšina svoj individuálny mix - z každého niečo (z niektorého viac, niektorého menej). Ešte treba povedať, že takmer každý má čosi z telesno-kinetického (pohybového) štýlu, keďže najviac si zapamätáme to, čo sami robíme (prakticky uskutočňujeme). Učebné štýli môžeme rozdeliť z viacercých hľadísk.
Na základe psychológie osobnosti rozoznávame extrovertný (interpersonálny - lepšie sa mi učí spolu s druhými ľuďmi) a introvertný (intrapersonálny - lepšie sa mi učí samému), senzorický (preferujem zmyslové vnímanie) a intuitívny (sústredím sa na možnosti, pojmy, významy).
Na základe druhu inteligencie rozoznávame lingvistický (jazykový - orientovaný na text, reč), logicko-matematický, priestorový (vizuálny), telesno-kinetický (najlepšie sa učí pohybom, praxou; jedným zo znakov môže byť aj prechádzanie sa počas učenia) a muzikálny.
Na základe upredsnostňovania určitých zmyslov rozoznávame auditívny (počúvanie), vizuálno-verbálny (čítanie), vizuálno-neverbálny (obrázky, schémy, grafy) a kinetický (pohyb).