Rebelova škola doma

Komunikácia (z lat. communicare - dorozumievať sa, oznamovať) je prenos informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami (v širšom slova zmysle aj medzi všetkými živými organizmami alebo dokonca vecami; organizmy používajú rôzne biologické spôsoby komunikácie, napríklad včely komunikujú tancom; z vecí spolu komunikujú napríklad chytré elektronické zariadenia). Účastníkov komunikácie nazývame komunikanti. Informácia smeruje od jedného komunikanta (nazývaného odosielateľ) k druhému (nazývanému prijímateľ). Informácia prúdi cez takzvaný komunikačný kanál (nosič, médium). Aby informácia mohla byť prenesená, prijímateľ ju kóduje (komunikačným kódom) do čo najzrozumiteľnejšej podoby a prijímateľ ju dekóduje. Komunikačný kód (jazyk) môže mať písomnú alebo ústnu formu. Je to súbor zvukov (prípadne gest alebo výrazov tváre, v písomnej forme znakov), významov k nim priradeným a pravidiel pomocou ktorých sa spájajú a vyjadrujú vzťahy medzi nim. Aby bola komunikácia úspešná, obaja komunikanti musia poznať daný kód (jazyk). Pri komunikácii môže nastať aj tzv. komunikačný šum. To znamená, že prijímateľ nepochopí informáciu, ktorú sa mu odosielateľ snaží odovzdať, prípadne ju pochopí zle alebo ju nezachytí celú. Komunikačný šum môže byť spôsobený napríklad hlukom, zlou kvalitou spojenia (ak sa komunikuje nepriamo - napríklad cez telefón), zlým (zle pochopiteľným) zakódovaním informácie alebo nepozornosťou prijímateľa.

Druhy komunikácie

Podľa počtu prijímateľov rozoznávame komunikáciu jednosmernú (monológ - hovorí len jeden človek, ostatní počúvajú), obojsmernú (dialóg - dvaja ľudia si stiredajú komunikačné úlohy, čiže raz jeden rozpráva a druhý počúva, raz opačne) a viacsmernú (viac ľudí si strieda komnikačné úlohy).

Podľa formy rozoznávame komunikáciu verbálnu a neverbálnu. Verbálna komunikácia je pomocou slov. Delíme ju ešte na ústnu a písomnú. Neverbálna komunikácia je pomocou gest (gestikulácia) alebo výrazov tváre (mimika). Okrem toho ale do neverbálnych komunikačných prostiredkov patrí napríklad aj tón hlasu, rýchlosť reči atď. Hovorí sa, že neverbálnou komunikáciou o sebe povieme viac, ako verbálnou.

Podľa kontaktu komunikantov rozoznávame komunikáciu priamu (komunikanti sú v priamom kontakte, spätnou väzbou zisťujú, či informácii toho druhého  porozumeli správne. Je často spontánna, nepripravená) a  nepriamu (komunikanti nie sú v tej istej chvíli na tom istom mieste, dorozumievajú sa nepriamo; medzi takúto komunikáciu patrí napríklad list, alebo odovzdávanie informácii pomocou tretej osoby).

Podľa komunikačnej situácie rozoznávame komunikáciu neformálnu (bežnú; odohráva sa v súkromnej sfére, účastníci využívajú napr. nespisovné slová,  slangové výrazy, nedokončené vety) a formálnu (oficiálnu; realizuje sa vo verejnej sfére, napr. v štátnej správe, v škole. Mala by prísne využívať spisovný jazyk, zdvorilostné formulky, odborné názvy).

Ešte poznáme efektívnu a devalvujúcu (defektnú), asertívnu, pasívnu a agresívnu komunikáciu. O týchto druhoch komunikácie si niečo povieme v nasledujúcej kapitole.

Princípy asertívnej a efektívnej komunikácie

Efektívna komunikácia je obojsmerná komunikácia medzi komunikantmi, kde sa vyjadrujú podporujúco, opisne a asertívne. Je minimalizovaný komunikačný šum. Obaja komunikanti dosiahnú želaný cieľ (odovzdať komunikačnému partnerovi informácie tak, aby ich pochopil a aj sám pochopiť, čo mi chce povedať on, dohodnúť sa na niečom). Efektívna komunikácia je založená na spolupráci, dobrom počúvaní a spätnej väzbe (komunikanti vedia, čo chcú povedať, aktívne počúvajú, vyjadrujú sa jasne, nie sú rozptýlení atď.). Opakom asertívnej komunikácie je devalvujúca komunikácia (nazýva sa aj defektná komunikácia). Komunikanti sa pri nej často hádajú, nevedia ovládať svoje emócie, prípadne jeden vôbec nechápe, čo mu druhý chce povedať.

Súčasťou efektívnej komunikácie je asertívna komunikácia. Asertivita je umenie presadiť sa a zároveň rešpektovať potreby druhých (čiže nie som agresívny, vyjadrujem sa pokojne a s rešpektom k druhým, neponižujem ich, nevyjadrujem k nim opovrhnutie, ale zároveň si nenechám skákať po hlave, viem povedať nie, neustúpim akejkoľvek požiadavke, trvám na svojom). Sú dva druhy komunikácie, ktorá nie je asertívna. A to pasívna komunikácia (keď neviem povedať nie, vo všetkom ustupujem, pociťujem stratu vlastnej hodnoty, nedokážem vyjadriť svoj názor...) a agresívna komunikácia (vnucujem svoje názory druhým, vyjadrujem k nim opovrhnutie, povyšujem sa, kričím...).

Každá komunikácia by mala byť asertívna aj efektívna. To sa ľahko povie, ale ťažšie spraví. Preto som Vám tu vypísal niekoľko základných princípov efektívnej komunikácie:

1. Aktívne počúvanie: absolútnym základom je počúvať, čo hovorí druhý, sústrediť sa naňho. Nerozptyľovať sa napríklad pozeraním do mobilu (jednak môžem niečo prepočuť alebo zle pochopiť a jednak to pôsobí zlým dojmom na komunikačného partnera). Ak mi niečo nie je jasné, položím otázku. Veľa ľudí sa bojí, že vyznie pri tom hlúpo, ale je lepšie sa hlúpo pýtať, ako potom robiť hlúpe chyby. Veľmi veľa nedorozumení už vzniklo tak, že poslucháč si namiesto položenia otázky domýšľal, ako to hovoriaci myslel. Ak má osoba dlhý prehovor, a bojím sa, že zabudnem, čo hovoril, alebo čo som sa chcel opýtať, tak nezaškodí si zapisovať.
2. Stručnosť: čím dlhšie rozprávam, tým viac pozornosť poslucháča klesá. Preto sa treba snažiť povedať to, čo chcem, čo najstručnejšie.
3. Celistvosť: keď rozprávam, snažím sa nepreskakovať od jednej témy k druhej. Toto je náročnejšia schopnosť, ktorá vyžaduje trénig a niekedy aj talent. Ak ti to nejde, ale dopredu vieš, že s niekým budeš musieť niečo odkomunikovať (niečo odprezentovať, niečo vybaviť atď.), tak si priprav, čo budeš hovoriť (nie naučiť sa naspamäť, ale vytvoriť si osnovu, kostru, základné body, ktoré si môžeš napísať aj na papier).
4. Zhrnutie na začiatku a na konci: psychologickými výskumami bolo dokázané, že ľudia si najviac zapamätajú informácie, ktoré boli na začiatku a na konci prezentácie, prehovoru atď. Preto sa odporúča na začiatku povedať v stručnosti, o čom budem hovoriť a na konci to znovu zhrnúť.
5. Dbanie na neverbálnu komunikáciu: gestikulácia môže pomôcť, lebo dopĺňa a podfarbuje to, čo hovorím. Netreba sa jej báť. Ak som pri komunikovaní ako socha, pôsobí to neprirodzene. Ale pozor, pri gestách platí zásada, že menej je niekedy viac. Čiže to s nimi netreba preháňať, ľuďom sa nepáči a pôsobí to rušivo, keď niekto príliš rozhadzuje rukami (to ale samozrejme veľmi závisí od kultúry, niekde je únosná miera gestikulácie oveľa vyššia - o južanských národoch je napríklad známe, že gestikulujú oveľa viac). Takisto sa treba snažiť minimalizovať nervózne gestá (hranie sa s vlasmi, šúchanie nohami, pričasté škrabanie sa, pričasté naprávanie oblečenia a u mužov, naozaj, dotýkanie sa rozkroku). Viem že je to ťažké, ale spolu s technikami na prekonanie stresu sa to dá zvládnuť. Veľmi dôležité je aj držanie tela. Ak som schúlený, tak pôsobím nesebavedomo, ustráchane a ľudia si potom ku mne viac dovolia. Ak som ale vystretý, tak pôsobím naopak sebavedomo a dominantne.
6. Krotenie emócií: pri komunikácii je potrebné krotiť dva druhy emócií, a to emócie strachu (tréma, zahanbenie, stres, nervozita...) a emócie hnevu. Pri oboch z nich pomáhajú dýchacie techniky (urobím niekoľko hlbokých nádychov a výdychov; nadýchnem sa do bránice, a brucho sa snažím pri výdychu držať ,,vypučené"). Pri strachu (stáva sa to hlavne, keď sa bojím vystupovať pred ľuďmi) ešte pomáha predstaviť si svojich poslucháčov nahých (alebo v nejakej inej trápnej situácii). Pri hneve zase počítať do desať, a až potom prehovoriť (lebo za ten čas sa stihnem aspoň sčasti upokojiť).
7. Asertivita: o tom sme už hovorili vyššie. Existujú ale dve základné asertívne techniky, ktorými sa vyrovnávame s agresívnou komunikáciou, a to obohraná platňa a otvorené dvere. Pri obohranej platni jednoducho na prehovor reagujem tak, že pokojne, ale jasne zopakujem svoju požiadavku, svoje rozhodnutie a nič viac. Nedávam už žiadne argumenty, nepresviadčam, jednoducho som neoblomný. Druhý po chvíli pochopí, že je zbytočné presviedčať, a ustúpi. Predstav si napríklad, že ťa kamarát volá, aby si s ním išiel piť. Ty však nechceš, lebo vieš, že by si sa na druhý deň cítil zle. Keď odmietneš, kamarát môže reagovať štýlom ,,Však poď, bude sranda, uvidíš. Všetci z partie idú." a bude sa ťa snažiť presvedčiť. Ty na to jednoducho zareaguješ nejako takto: ,,Nie, nejdem. Už som sa rozhodol." On sa ťa bude snažiť presvedčiť, ale ty len zase povieš: ,,Povedal som, že nejdem, tak nejdem." Po chvíli ti dá pokoj. Otvorené dvere sú založené na tom, že ľudia častokrát ani nepotrebujú druhého presvedčiť, chcú byť len rešpektovaní a pochopení. Čiže keď vyjadrím empatiu a pochopenie pre "protivníka" a takisto pochopenie, prečo môže mať taký názor, aký má, tak aj on bude oveľa ochotnejší akceptovať môj pohľad.
8. Prispôsobovanie komunikácie: je dobré prispôsobiť komunikáciu konkrétnej osobe (konkrétnemu publiku). Inak sa rozprávam s človekom, ktorý je zbehlý v danej téme a inak s človekom, ktorý ju počuje prvý krát. Ak chcem používať skratky alebo odborné termíny, musím sa uistiť, že ich komunikačný partner pozná.

Argumentácia, dokazovanie a kritické myslenie

Argument a dôkaz

Argument je výrok, ktorý sa uvádza na podporu zdôvodňovaného tvrdenia. Protiargument je argument, ktorým sa snažíme vyvrátiť tvrdenie komunikačného patnera. Argumentujeme, keď chceme druhých o svojom názore presvedčiť alebo vysvetliť, prečo máme daný názor. Niektorý ľudia (vrátane mňa) ale argumentujú v prospech niektorých tvrdení, s ktorými však nesúhlasia. Takisto protiargumentujú, aj keď v skutočnosti súhlasia. Robia to za účelom zábavy, snahy donútiť ľudí kriticky rozmýšľať alebo snahy získať ďalšie argumenty pre nejaké tvrdenie (keďže pri takýchto polemikách získam argumenty aj od druhých ľudí, nielen z vlastného rozmýšľania a hľadania). Prvým známym človekom takéhoto typu bol grécky filozof Sokrates.

Správny argument by sa mal skladať z nasledujúcich častí: 1. tvrdenie (poviem, čo si myslím), 2. vysvetlenie (bližšie upresním, ako to myslím a prečo si to myslím) a 3. dôkaz (podľa oblasti argumentácie uvediem nejakú štúdiu potvrdzujúcu moje tvrdenie, alebo zákon, alebo nejaký iný zdroj). Nie je nutné dodržať takéto poradie. Môžeme napríklad začať štúdiami a potom z nich vyvodiť záver.

Aby to bolo jasnejšie, uvediem dva príklady na správny argument. Jeden bude podporovať povinné školské uniformy, a druhý bude naopak namierený proti nim.

Argument za školské uniformy: Školské uniformy sú dobré, lebo pomáhajú znižovať sociálne rozdiely, zlepšovať vzťahy v triede, vytvárať dobrý kolektív a znižovať mieru šikany (toto bolo tvrdenie). Keď si totiž každý oblieka oblečenie podľa seba, hneď vidno, kto je bohatší (lebo má značkové oblečenie) a kto naopak pochádza zo sociálne slabších pomerov (má napríklad vynosené oblečenie). Potom žiaci z lepších pomerov môžu začať šikanovať žiakov z horších. Zároveň sa vytvára tlak na deti, aby chceli značkové oblečenie, čo vytvára zbytočné finančné náklady. Pri nosení uniforiem má každý to isté, čiže sa tým tieto problémy mažú (toto bolo vysvetlenie). Ako dôkaz uvediem dve štúdie. Podľa štúdie uverejnenej v časopise ,,Education and Urban Society" (2017) sa ukázalo, že v školách, kde sú uniformy povinné, bolo menej tlaku na deti, aby mali drahé oblečenie, a došlo k zníženiu sociálnych rozdielov v rámci školy. Štúdia zverejnená v časopise ,,Journal of School Violence" (2016) zasa preukázala, že používanie školských uniformov môže výrazne znížiť prípady šikany a zvýšiť pocit bezpečia medzi študentmi (toto bol dôkaz).

Argument proti školským uniformám: Školské uniformy sú nevhodné, lebo obmedzujú individuálnu slobodu vyjadrovania žiakov (toto bolo tvrdenie). Svoj životný štýl, emocionálne rozpoloženie, názory a postoje sa totiž dajú vyjadriť aj cez oblečenie. Deti by mali mať právo sa takýmto spôsobom vyjadriť, rovnako ako majú slobodu slova (toto bolo vysvetlenie). Štúdia publikovaná v časopise ,,The Journal of Educational Research" (2019) zistila, že povinné školské uniformy môžu obmedzovať kreativitu a sebahodnotu študentov tým, že obmedzujú ich možnosť vyjadriť svoju osobnosť cez oblečenie (toto bol dôkaz).

Špeciálnou kategóriou sú matematické dôkazy. Tam vysvetlenie a dôkaz splývajú. Preto keď niečo v matematike dokazujeme, tak hovoríme, že predkladáme dôkaz, nie že predkladáme argument. Slovo ,,argument" má v matematike úplne iný význam. Ďalším špecifikom je to, že matematické dôkazy sú úplné, čiže keď v matematike niečo dokážeme, môžeme si byť na 100% istí, že je to pravda (Pytagorova veta bola dokázaná už v staroveku a platí dodnes a vždy platiť aj bude).

V ostatných oboroch to tak ale nie je. Dôkazy nám nedajú 100% istotu, že naša hypotéza je pravdivá, ale len zvýšia jej pravdepodobnosť. Preto je dôležité uviesť čo najviac dôkazov. Čím viac dôkazov totiž máme, tým väčšia je šanca pravdivosti našej hypotézy.

Logicky správna argumentácia je súčasťou kritického myslenia. Už som o ňom písal v príspevku Práca s informáciami, kritické myslenie a učenie. Ako som v ňom už uviedol, je to schopnosť racionálne uvažovať o informáciách. Kritický mysliteľ vie rozoznať nesprávne argumenty, čiže také v ktorých sa vyskytujú logické chyby. Kritické myslenie je však aj o schopnosti uznať argumenty súpera. Cieľom kritického mysliteľa nie je dokázať, že on má pravdu, ale zistiť, aká tá ojektívna pravda naozaj je.

Diskusia, debata, polemika, hádka

Pri argumentačnom prejave využívame tieto štyri slohové útvary (žánre): diskusia, debata, polemika a hádka.

Diskusia je organizovaná výmena názorov na nejakú tému (problém). Cieľom diskusie je dospieť k pravde, vyriešiť problém. V diskusii musíme dodržiavať pravidlá slušného správania, nebyť osobný (nepoužívať osobné invektívy, neobviňovať, nevysmievať sa), musíme byť vecný, konštruktívny - snažíme sa vyriešiť problém.  Diskusia sa skladá z diskusných príspevkov jednotlivých diskutujúcich. Diskusný príspevok je samostatný prejav, ktorý sa začína úvodom, v úvode nadväzuje (reaguje) na predrečníkov (predchádzajúcich diskutujícich), v jadre vyjadruje svoj názor a v závere zhrnie, čo bolo povedané.

Debata je rozhovor, v ktorom účastníci (debatujúci) voľne vyjadrujú názory na určitú tému. Moderátor uvedie tému a ostatní už potom voľne debatujú, môžu sedieť napríklad v kruhu. Cieľom debaty nemusí byť dospieť k zhode, pravde alebo k riešeniu. Skôr ním je odprezentovanie vlastného názoru a vypočutie si  názorov ostatných.

Polemika je vyostrená výmena názorov o literárnych, vedeckých, politických a iných otázkach vedená ústne alebo tlačou. Rečníci sú presvedčený o svojej pravde a nesnažia sa brať do úvahy názor iných. Cieľom polemizujúceho je divákov presvedčiť, že jeho názor je správny a súperov názor je nesprávny. Aj pri polemike by ale človek mal dodržiavať pravidlá slušného správnia, neskĺznuť k argumentačným faulom a manipulácii a byť vecný.

Hádka je emocionálne nabitá, konfliktná výmena názorov, v ktorom často prevládajú negatívne emócie, osobné útoky a zvýšený hlas. Je to polemika, ktorá sa vymkla spod kontroly. Cieľom hádky nebýva dosiahnutie porozumenia, ale skôr presadenie vlastného názoru za každú cenu. Argumenty môžu byť nelogické, subjektívne a niekedy aj urážlivé.

Niečo navyše: logické (argumentačné) klamy (logical fallacies)

Logický (argumentačný) klam (logical fallacy) je tvrdenie, ktoré vyzerá ako logický argument, ale v niečom porušuje zásady logického dôkazu. Pretože pri máloktorom je to na prvý pohľad zreteľné, bývajú logické klamy obľúbenou súčasťou argumentácie propagandy a manipulátorov. Logické klamy a ich rôzne druhy boli rozlišované už Aristotelom. Rozdelní logických klamov je veľa, ja som sa rozhodol uverejniť to, ktoré je podľa mňa najprehľadnejšie:

Klamy využívajúce zámenu predmetu, odvádzanie pozornosti alebo pôsobenie na emócie:

• Ad hominem - Namiesto útoku na obsah argumentu útočíme na človeka, ktorý argument predniesol.  
  • A: Je treba zakázať kožušinové farmy. B: Zameť si pred vlastným prahom, veď ty sama máš vo svojom šatníku päť norkových kožuchov. (to, že sa osoba svojím tvrdením neriadi, nevylučuje pravdivosť tohto tvrdenia - síce môže spochybňovať morálnu integritu zástancu, tá ale nie je predmetom diskusie).
  • Ty nemáš ani titul v oblasti klímy, takže očividne nemáš ani potuchy, o čom hovoríš. Tvoje argumenty sú jednoducho nesprávne. (aj keď zástanca tvrdenia nemá žiadnu odbornosť v danej oblasti, to nevylučuje, že jeho tvrdenie je pravdivé, aj keby len náhodou - preto treba vždy útočiť na obsah tvrdenia, nie na človeka).
• ​Odvolávanie sa na autoritu - Akési obrátené ad hominem. Každé odvolávanie sa na autoritu však nemusí byť nevyhnutne klamom. Klamom také tvrdenie je, pokiaľ odkazovaná autorita je autoritou v inom odbore, alebo pokiaľ existuje autorita iná, rovnako dôležitá, ktorá tvrdí opak. Ale aj ak sa odvolávame na správnu autoritu, tak treba byť aspoň trochu obozretný, lebo aj najlepší odborník sa môže pomýliť - preto vo vedeckej komunite nestačí, že (hoc aj významný) vedec niečo povie, musí to experimentálne dokázať a aj ostatní vedci musia byť schopný zopakovať jeho experiment.
  • Toto tvrdenie z oblasti sociológie podporoval Albert Einstein. (hoci bol Albert Einstein mimoriadne významný fyzik, pre oblasť sociológie nemá jeho autorita žiaden význam).
  • Fyzika podporuje existenciu telepatie, pretože, ako napísal laureát Nobelovej ceny za fyziku Brian David Josephson: „Je mnoho dôkazov v prospech telepatie, ale články na túto tému sú neprávom zavrhované.“ (Aj keď je profesor Josephson významný fyzik dlhodobo sa venuje parapsychológii, v kontexte výskumu telepatie je jeho názor skôr ojedinelý a nejde ho prezentovať ako názor celej vedeckej komunity).
• ​Odvolávanie sa na anonymnú autoritu - Klam sa odvoláva na nepomenovaný, ale údajne dobre informovaný zdroj. Elegantný spôsob šírenia vymyslených faktov (faktoidov).
  • ​Ako uviedol dobre informovaný zdroj, minister kultúry sa v noci bojí a zalieza pod posteľ.
  • Experti zistili, že Michael Jackson je v skutočnosti žena.
• Úhybný manéver (falošná stopa, údený/červený sleď, red herring) - Odvedieme pozornosť na nesúvisiacu tému, často na nedostatky protivníka.
  • ​Manžel: Naozaj si nemôžeme dovoliť norkový kožuch. Pracujem dvanásť hodín denne, a aj tak máme sotva na nájom. Manželka: A na tu mladú servírku vtedy pred desiatimi rokmi si peniaze mal, čo?!
• ​Zahltenie slovami (gish gallop) - V slovnom súbojí vychrlí jeden rečník toľko informácií (či už pravdivých alebo nepravdivých), že jeho oponent nemá kapacitu všetky rozobrať a korigovať, nie to ešte vyjadriť svoje stanovisko.
• Škandálna novinka (mŕtva mačka, dead cat strategy) - Snažíme sa priniesť nejakú škandálnu novinku, a tým odviesť pozornosť od témy pre nás nepohodlnej.
  • ​Manžel: ,,Ty ma podvádzaš! Spávaš s našim susedom!" Manželka: ,,To nie je pravda. Ale vieš, že s ním spáva naša dcéra?"
• Ad lapidem - Odmietneme tvrdenie bez ďalších argumentov ako ,,očividne" nezmyselné alebo inak nedôveryhodné, a tak sa vyhneme nutnosti ho vyvracať. Často je tento argument spojený aj s výsmechom. Jedným zo spôsobov ad lapidem je argumentovať tým, že to odporuje bežnej ľudskej skúsenosti (lebo dnes už vieme, že mnohé vecí sú iné, ako vyzerajú - stačí sa pozrieť optické ilúzie, Zem takisto vyzerá plochá, aj keď je guľatá).
  • ​Podľa Kopernika sa Zem vraj otáča okolo Slnka. O takom nezmysle sa odmietam baviť!
  • To je predsa už na prvý pohľad konšpiračná teória, na tom nemôže byť ani zrnka pravdy. Ako tomu môžeš vôbec veriť?
• Argument silou (ad baculum) -  Namiesto vecnej argumentácie sa skláňame k použitiu moci ako presvedčovacieho prostridku. 
  • ​Som si istý, že sa vo vašom podniku nájde trocha peňazí pre našu dobročinnú nadáciu. (Rozhliadnutie sa vôkol) Vyzerá to tu u vás celkom horľavo. Stačilo by, aby tu niekto neopatrne rozlial kanister s benzínom a celé by to tu ľahlo popolom.
• Argument vzdbudzujúci súcit - Namiesto vecnej argumentácie sa skláňame k pôsobeniu na citov ako presvedčovacieho prostriedku.​
  • Pracoval som na svojom projekte celý týždeň. Keď ho odmietnete, stratí môj život zmysel.
  • Prezraď mi to, lebo budem celú noc plakať a to iba kvôli tebe.
  • Ľudia musia byť nadradený zvieratám. Aký inak by bol zmysel našej existencie?
• Kvalifikujúci jazyk - Vyvolávame dojem, že kto s nami neshúhlasí, je zlý alebo hlúpy. Prípadne spojíme náš výrok s nejakým pozitívnym označením, čím vyvoláme dojem, že oponent sa automaticky zaraďuje do opačnej skupiny. Druhom tohto argumentu je aj ad hitlerum, čiže povieme, že tvrdenie je nesprávne len na základe toho, že tomu tvrdeniu veril niekto zlý (často Adolf Hitler).​
  • Každá rozumná žena vie, že bez MegaČistidla4000 je kuchyňa nanič.
  • Dobré dieťa na strýka nedonáša.
  • Takže ty si proti fajčeniu? A vieš kto robil prvú protifajčiarsku kampaň? Hitler! Si nacista a nikto by sa s tebou nemal baviť!
• Spoločenský apel (bandwagon fallacy, ad populum) - Ako ,,argument" použijeme fakt, že danému tvrdeniu verí väčšina ľudí. Čo ale nič nehovorí o jeho správnosti, lebo ľudí je ľahké oklamať.
  • ​Boh existuje, lebo drvivá väčšina ľudstva v nejakého Boha verí.
  • Veď predsa všetky deti v triede majú kolobežku/mobil/vreckové.
  • 80% ľudí si myslí, že to bol Kočner, kto objednal vraždu Kuciaka, takže určite je vinný a mali by ho odsúdiť.

Klamy založené na nenápadnom podsunutí určitého tvrdenia a na zamlčaní:

• Podsunutý argument (slamený panák, strawman) - Podstatou klamu je nájst veľmi slabý až hlúpy argument, ktorý by mohla zastávať protistrana (ale spravidla ho nezastáva). Následne podsunutý argument poraziť a tváriť sa, že so všetkými argumentami protistrany se dá takto ľahko vysporiadať.
  • ​Zástancovia existencie mimozemského života, budú iste argumentovat tým, že Giovanni Schiaparelli pozoroval na Marse stavby, které vyzerajú ako kanály postavené inteligentnými bytosťami, čo malo dokazovať, že Mars je obývaný. To je ale nezmysel: už dávno bolo dokázané, že šlo iba o optické klamy. Rovnako je to so všetkými ich argumentami: skôr či neskôr sa preukáže, že to boly nezmysly. Každý rozumný človek teda musí uznať, že mimozemský život neexistuje. (Rečník sa snaží dokázať, že mimozemský život neexistuje. Cituje jeden z kedysi uvádzaných argumentov za existenciiu mimozemského života, ktorý bol skutečně v 19. storočí vyslovený a seriózne zvažovaný, ale následne ďalšími pozorovaniami vyvrátený a dnes ho už ani zástancovia mimozemského života nepoužívajú. Tento argument rečník ľahko vyvráti a snaží sa navodiť dojem, že aj všetky ostatné argumenty za mimozemský život sú vyvrátené alebo ľahko vyvrátiteľné. Rečník nebojuje proti postojom a argumentom, které protivník reálne zastáva, ale proti „slamennému panákovi“, kterého si umelo vytvára.)
• Falošná dilema - Predstierame, že existujú len dve (prípadne tri, štyri atď.) možnosti, aj keď ich v skutočnosti existuje viac. Samotná dilema však nemusí byť ešte klamom, pretože v živote sú situácie, kedy sú možnosti skutočne len dve (napríklad rozsudok môže byť buď odsudzujúci, alebo oslobodzujúci)
  • ​Kto nie je s nami, je proti nám! (existujú ľudia, ktorým je to jedno)
  • Pôjdeš so mnou na večeru dnes alebo až zajtra? (nemusím ísť vôbec)
• Zavádzajúca (zdvojená) otázka (loaded question) - Jedna otázka obsahujúca v skutočnosti dve otázky tak, že akákoľvek odpoveď dostane reagujúceho do nežiadúcej situácie (lebo už obsahuje vlastne nenápadne podsunutú odpoveď na prvú otázku). Sú obľúbené najmä u právnikov.
  • ​Prestali ste už byť svoju ženu? (Aj odpoveď ,,áno", aj odpoveď ,,nie" ma uvedú do zlého svetla. Ak odpoviem kladne, tak tým vlastne poviem, že som ju v minulosti bil. Ak odpoviem záporne, evokuje to, že ju stále bijem. Správna odpoveď by teda mala byť ,,Nikdy som ju nebil.").
  • Kam teda pôjdeme na tú dovolenku? (My ideme na dovolenku?)
  • Zoologická záhrada v Kocúrkove má nižšie dotácie ako tá v Chujave. Čo proti takej donebavolajúcej nespravdodlivosti urobíte? (Rečník automaticky predpokladá, že situácia je nespravodlivá. Lenže to tak nemusí byť, lebo môže existovať legitímny dôvod nižších dotácií.)
• Zamlčanie - Aby sme dosiahli u presviedčaného žiaduci úsudok, úmyselne zamlčíme nevyhovujúce skutočnosti (povieme A, ale nepovieme B).
• Lenivá indukcia - Odmietneme záver induktívneho úsudku, napriek existencii dôkazov na jeho podporu.
  • ​Pán F. bol dnes ráno zadržaný políciou celý od krvi, keď sa pokúšal hodiť do verejnej priehrady veľký barel so zatiaľ nezisteným obsahom. Ako tlači povedal riaditeľ polície, zhodou okolností brat zadržaného, zatiaľ neboli nájdené žiadne stopy naznačujúce, že by celá záležitosť mohla súvisieť so včera oznámeným zmiznutím svokry pána F.
  • V žiadnom prípade neútočím na živé bytosti. Toho tučniaka som zastrelil, pretože do mňa ďobal! Preto som vhodným kandidátom na pozíciu predsedu Spolku na ochranu zvierat.

Induktívne klamy (založené na porušení základných zásad štatitiky):

• Unáhlené zovšeobecňovanie - Usuddzujeme vlastnosti celku na základe príliš malej vzorky.
  • ​Američania sú hlúpi. Poznal som jedného a ten nevedel ani malú násobilku.
• Nereprezentatívna vzorka - Vzorka, na ktorej zakladáme svoju úvahu, je síce dostatočne veľká, ale neodpovedá rozloženiu celku.
  • Bleskový prieskum verejnej mienky, vykonaný dnes popoludní vo foyer obchodu Hugo Boss ukázal, že Slováci považujú svoju životnú úroveň za uspokojivú. (Hugo Boss je obchod s luxusným tovarom, takže sa v prieskume pýtame len bohatých ľudí, nie ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti.)
  • ​Až 99% opýtaných občanov v Letanovciach súhlasí so zvýšením príspevku pre nezamestnaných a rodičovského príspevku.
• Klamná analógia - Kladieme vedľa seba dva rôzne javy, ktoré sú si do istej miery podobné, a bez patričného zdôvodnenia tvrdíme, že ak má jeden nejakú vlastnosť, tak ju musí mať aj druhý.
  • ​Zákony kapitalizmu sú ako prírodné zákony. Obe platia bez vínimky a ani jedny nemôžeme zmeniť.
• Štatistické sylogizmy - Klamy vyplývajúce zo zámeny všeobecne platných pravidiel a ich výnimiek.
  • ​Je zlé ubližovať zvieratám. Teda by si nemal udrieť ani psa, ktorí sa ti pokúša prehryznúť hrdlo.

Kauzálne klamy:

• Irelevantný záver - Dôkaz dokazuje niečo iné ako predmetné tvrdenie. Niekedy sa do tejto kategórie zaraďujú aj argumenty ad hominem a im podobné.​
  • Uvedomte si, ako dlho je na svete kreacionizmus a ako dlho evolučná teória. Preto je kreacionizmus pravdivejší.
  • Takže, ako som ukázal, obžalovaný mal nešťastné detstvo a v škole ho každý deň spolužiaci bili hrdzavou reťazou a nútili ho jesť peračník. Žiadam teda, aby bol obžaloby v plnom rozsahu zbavený obvinení.
  • Načo je nám NASA, keď stále nedokázala postaviť základňu na Mesiaci?
• Záver nevyplýva z premís (non sequitur) - predpokladáme, že automaticky platí aj opačná implikácia, čo ale vôbec nemusí byť pravda.
  • ​Každý policajt je štátny zamestnanec. Ja som štátny zamestnanec, a teda som policajt.
  • Otec synovi povedal: ,,Ak nezješ zeleninu, nedostaneš zmrzlinu!" Syn z veľkou námahou zeleninu zjedol, avšak zmrzlinu nedostal. Klamal otec? Z hľadiska výrokovej logiky nie, lebo nepovedal nič o tom, čo bude, keď syn zeleninu zje. Povedal len to, čo bude, keď ju nezje.
• Post hoc ergo protpter hoc (potom, teda preto) - Z toho, že dva javy nastaly po sebe mylne usudzujeme, že jeden je príčinou druhého.
  • ​Turbulencie v lietadle začali tesne po tom, ako sa v lietadle začala podávať káva. Podávanie kávy teda spôsobilo turbulencie.
  • Týždeň som mal chrípku, ale potom som začal piť gaštanovú šťavu a chrípka prešla. Gaštanová šťava teda lieči chrípku.
• Zámena korelácie a kauzality - z toho, že dva javy spolu korelujú (t.j. menia sa rovnako, spoločne) usudzujeme, že jeden je príčinou druhého. To ale vôbec nemusí byť pravda, môžu mať napríklad oba javy jednu spoločnú príčinu.
  • ​Je štatisticky dokázané, že ľudia, ktorí nosia pri sebe zápalky alebo zapaľovať, majú vyššiu šancu, že dostanú rakovinu pľúc. Nosenie zápaliek akĺebo zapaľovača pri sebe teda spôsobuje vyššie riziko rakoviny pľúc. (Pravda je taká, že zápalky alebo zapaľovač nosia pri sebe hlavne fajčiari. No a fajčenie spôsobuje rakovinu pľúc.)
  • Kondómy sa oveľa viac používajú v krajinách, kde je rozšírený AIDS. Kondómy teda zvyšujú riziko prenosu AIDS. (Kondómy, naopak, pred AIDS chránia. Príčinná súvislosť je teda obrátená - zvýšený výskyd AIDS v krajine spôsobuje, že sa ľudia pred ním chcú viac chrániť, a preto budú používať kondómy.)
• Šikmá plocha (slippery slope, argument ad absurdum) - bez dôkazov tvrdíme, že pre nás nežiaduce rozhodnutie povedie k sérii ďalších a nakoniec spôsobí neblahé následky.
  • ​Kto klame, ten aj kradne a môže taktiež zabíjať!
  • Keď povolíme voľné pobehovanie psov po parkoch, ľudia si ich budú bez košíkov brať aj do autobusov, a od toho je už len krôčik k tomu, aby pohrýzli vodiča a spôsobili haváriu.
• Odvodenie z minulosti (genetický omyl) - Mylne predpokladáme, že je možné povahu javu odvodiť z jeho pôvodu, zdroja, alebo počiatku. Alebo zamietneme niečo s odôvodnením, že to má podozrivý počiatok alebo históriu. Variantov tohto klamu je aj hľadanie vlastností vecí v etymológii slov, ktoré ich pomenúvavajú. Čo je ale hlúposť, pretože významy slov sa menia a niektoré slová už dnes označujúú niečo úplne iné, ako označovali v minulosti.
  • ​Austrálčanom sa nedá veriť. Veď Austrália vznikla ako trestanecká kolónia, takže všetko sú to potomkovia kriminálnikov.
  • Nemal by si voliť Stranu mierneho pokroku, lebo jej zakladateľ bol známy opilec a výtržník. Ten je síce už dávno mŕtvy, ale strana je z jeho menom stále spojená.
  • Jemu sa nedá veriť, lebo jeho pradedo patril k nacistom.
  • Čo som snáď chorvát, aby som nosil kravatu? (Aj keď slovo kravata naozaj pochádza od slova chorvát, tak dnes sa na tento význam už zabudlo to že nie som chorvát, nie je žiadnym dôvodom na to, aby som ju nenosil.)

Ostatné klamy:

• Ad ignorantiam - Ako dôkaz uvádzame skutočnosť, že nie je dokázaný opak. To ale nie je správne, lebo dôkazné bremeno leží na tom, kto niečo tvrdí.
  • ​Nie je dokázané, že Boh existuje, Boh teda neexistuje.
  • Nie je dokázané, že Boh neeexistuje, Boh teda existuje.
• Dôkaz kruhom (petitio principii, begging the question) - To, čo chceme dokazovať, zahŕňame už do predpokladov.
  • ​Predpokladajme, že Adam neklame. Z toho vyplýva, že hovorí pravdu.
• Tautológia - Vysvetľovaný pojem používame v jeho vysvetlení.
  • ​Dážď spočíva v pršaní.
  • Teplota je to, čo meriame teplomerom.
• Neuvedenie kvantifikátora - Neuvedieme, či sa daná vlastnosť spája s ,,aspoň jedným" objektom, alebo so všetkými objektami.
  • ​Človek vystúpil na mesiac. Ja som človek. Ja som teda vystúpil na mesiac.
• Ekvivokácia - Využívame nejednoznačnosť slov. Používame v dvoch vetách rovnaké slovo, ale v každej s iným významom.
  • ​Ementál je syr, ktorý má diery. Čím viac syra, tým viac dier. Čím viac dier, tým menej syra. Záver: čím viac syra, tým menej syra. (V prvej vete myslíme syr vrátane dier, v druhom iba hmotu syra.)
• "Žiadny pravý škót" (ad hoc záchrana) - Ak niečo tvrdíme a náš oponent vytiahne príklad, pre ktorý naše tvrdenie neplatí, tak automaticky ho zavrheneme s odôvodnením, že je to výnimka alebo že sa naše tvrdenie naň nevzťahuje.
  • ​A: ,,Žiadny Škót si ovsenú kašu nesladí." B: ,,Môj strýko je Škót a ovsenú kašu si sladí." A: ,,Tak to potom nie je pravý Škót. Žiadny pravý škót si ovsenú kašu nesladí."
• Argument argumentačným klamom (fallacy fallacy) - Zamieňame vyvrátenie nesprávneho argumentu za vyvrátenie celého tvrdenia. To, že tvrdenie bolo zdôvodňované nesprávnymi dôvodmi ešte neznamená, že je nepravdivé, jeho nepravdivosť treba dokázať inak.
  • ​Napísali o mne, že som nevzdelaný idiot. To je argument ad hominem, čo je argumentačný klam, teda mám pravdu.

Niečo navyše: Rétorický pohľad na argumentáciu

Doteraz sme sa na argumentáciu pozerali logicky. Vysvetlili sme si logiskú štruktúru argumentu, správne dokazovanie a popísali sme si aj argumentačné klamy. Takáto argumentácia má byť vo vede, kritickom myslení a hľadaní najlepšieho riešenia. Ľudia ale vo všeobecnosti nerozmýšľajú logicky, takže logickými argumentami ich spravidla nepresvedčíme. Preto si v tejto časti ukážeme princípy a techniky, pomocou ktorých budeme vedieť presvedčiť čo najviac ľudí. Mnohé z nich porušujú zásady logickej argumentácie (sú vo svojej podstate argumentačnými klammi), ale fungujú. Veda, ktorá skúma princípy presvedčivého prejavu, sa nazýva rétorika.

DÔLEŽITÉ UPOZORNENIE: Nasledujúce princípy sú v podstate manipulačné techniky, preto ich používajte eticky. Nezneužívajte ich. NIKDY NIKOHO NEPRESVIEDČAJTE, ABY UROBIL NIEČO, ČO UŠKODÍ JEMU SAMÉMU ALEBO NIEKOMU INÉMU!

1. Zamerajte sa na osobu, ktorú chcete presvedčiť, nie na vás a ani priveľmi na obsah argumentu. Ľudia sú egocentrickí, ich vlastné pocity sú im najprednejšie. Najradšej rozprávajú o sebe. Keď sa vám stane niečo zlé, tak to môže byť absolútna drobnosť, ale vás táto drobnosť bude hnevať viac ako to, že niekde v Afrike je veľa hladných detí. Druhý človek musí mať teda dojem, že ho počúvate, že sa zaujímate o to, čo hovorí. Počúvajte aktívne (klaďte otázky). Ľudia majú takisto radi komplimenty, čiže sa snažte na druho človeku nájsť niečo pozitívne, a pochváliť ho za to. Väčšina ľudí ani nechce hádku vyhrať, chcú sa len cítiť rešpektovaní a chápaní. Ak aj s nimi nesúhlasíte, nedávajte to najavo hneď. Ja to dokonca robím tak, že najprv poviem nejaký argument v prospech ich tvrdenia. Tým v nich vyvovlám pocit bezpečia, pocit, že sa na nich nesnažím útočiť. Potom poviem ,,ale aj tak si myslím..., lebo..." a potom poviem svoj argument.

2. Sendvičovanie: Ako sme si už povedali, ľudia majú radi komplimenty a nemjú radi kritiku. Ak predsa len potrebujete niekomu povedať niečo, čo mu nebude príjemné, zabaľte to do pozitívnych vecí, ako náplň do sendviča (čiže najskôr povedzte niečo pozitívne, potom to, čo vlastne chcete povedať a nakoniec opäť niečo pozitívne). Pozor, vaša chvála musí byť silná a úprimná, nech nie je len formálna. Takisto chválu a kritiku neoddeľujte spojkou ,,ale", používajte radšej ,,a". Slovo ,,ale" totiž evokuje, že vaša chvála má nejaký háčik. Ako sa hovorí, všetko, čo je povedané pred ,,ale" je neplatné.

3. Predstavujte daný nápad tak, aby sa ľuďom zdalo, že naň prišli sami. Ľudia majú radšej svoje nápady než nápady ostatných. Keď prídu s vlastnými nápadmi, budú sa cítiť chytrí a dôležití.Realizácia vlastných nápadov im dáva pocit kontroly.

4. Návnada: ak  niekoho o niečo žiadate, skúste prísť na to, v čom by to mohlo pomôcť jemu samému, a povedať mu to. Ľudia radšej urobia to, v čom vidia osobný prospech. Ak chcete na niekoho urobiť dobrý dojem, rozprávajte sa o témach, ktoré zaujímajú jeho, nie ktoré zaujímajú vás. O jednu tému sa zaujíma každý - on samotný.

5. Navádzajúce otázky: Klaďte otázky, na ktoré viete, ako človek odpovie (otázky typu Chcete sa mať lepšie?) a postupne pomocou nich navádzajte človeka k nejakému záveru. Vo svetle jeho predchádzajúcich odpovedí mu bude blbé vyjadriť názor, ktorý im odporuje. Ak úplne nechápete, ako to myslím, vynikajúco to ilustruje táto scéna z filmu Áno, pán premiér (Yes, prime minister): https://www.facebook.com/watch/?v=1197362554034224. Táto technika využíva ľudskú vlastnosť, že ľudia sú neradi inkonzistentní, lebo to považujú za pokrytecké. Podobnou technikou je aj najprv mať nejakú drobnú požiadavku a potom pomaličky pridávať, postupne žiadať viac a viac. Keď človek vyhovie prvej požiadavke, ľahšie vyhovie aj nasledujúcej. A tak človeka postupne dostanete tam, kam potrebujete.

6. Prehnaná požiadavka: ak chcete niekoho o niečo požiadať, tak najprv vznetste inú požiadavku, o ktorej viete, že ju odmietne. Potom použite nejakú takúto frázu ,,A mohol by si aspoň..." a potm vzneste svoju skutočnú požiadavku. Tá bude popri tej prvej vyzerať ako banalita a tým sa výrazne zvýši pravdepodobnosť, že vám dotyčný vyhovie. Táto technika využíva jedno z kognitívnych skreslení, tzv. kotvenie, keď predchádzajúce informácie ovplyvnia naše aktuálne rozhodnutie (tento princíp využívajú aj obchody, keď najprv dajú prehnane vysokú cenu a potom z nej urobia zľavu). Ďalšou príčinou fungovania tejto techniky je fakt, že ľudia sú proste slušne vychovaní a cítia sa zle, keď nemôžu splniť nejakú požiadavku, a preto sú ochotnejší splniť nejakú inú.

7. Apelujte na najvyššie morálne princípy daného človeka. Napríklad ak niekto nedodržuje dohodu, povedzte mu, že ste si mysleli, že je čestný. Ako ľudia nechceme stratiť vznešenosť s ktorou sa predstavujeme okoliu.

8. Reciprocita: ak v niečom danému človeku pomôžete, bude sa vám cítiť zaviazaný a ľahšie o presvedčíte, aby on v niečom vyhovel vám. Čo myslíte, prečo obchody onúkajú častokrát ochutnávky zdarma a deťom dávajú balóniky?

9. Zrkadlenie: Zopakujte najdôležitejšie slová, ktoré váš súper hovoril. Napríklad keď váš oponent povie: ,,Mám veľmi vysoké očakávania a chcem viac peňazí.", tak vy odpoviete: ,,Chceš viac peňazí?" Zrkaldenie sa môže zdať na prvý pohľad veľi zvláštne, ale ak ho budete trénovať, začne fungovať. Vedie k tomu, že druhá strana na vás začne chrliť informácie. Je to omnoho silnejšie ako povedať: ,,Čo ste tým mysleli?" Lebo to by dávalo oponentovi priestor, aby si to znovu premyslel a prípadne sa opravil. Zrkadlenie naopak vedie k tomu, že konverzácia prebieha hladko a oponent odhalí viac informácií, a to bez toho, aby si to uvedomoval. Keď skončíte zo zrkadlením, urobte asi 4 sekundy pauzu a nechajte ho vykonať svoje kúzlo. Tento postup opakujte počas celého vyjednávania.

9. Ak urobíte chybu, priznajte to rýchlo a dôrazne, ospravedlňte sa za ňu, a to ešte skôr, ako vás druhá osoba stihne skritizovať. Ak vás predsa len už skritizovať stihla, tiež si priznajte chybu, ospravedlňte sa za ňu a poďakujte druhej osobe za spätnú väzbu. Priznanie chyby pomáha, lebo druhá osoba sa väčšinou cíti dôležito za to, že vás za ňu môže skritizovať. Ale vo chvíli, keď svoju chybu priznáte, sa situácia úplne mení. Teraz, aby sa cítili dôležito, vás nemôžu napadnúť, ale radšej ukážu svoju šľachetnosť tým, že vám odpustí.

10. Osobná skúsenosť: Aj keď je to logický klam unáhleného zovšeobecňovania, ľudia sú náchylnejší veriť vám, keď svoje tvrdenie podporíte skúsenosťou z vlastného života. Tomu sú ochotnejší veriť ako nejakým štatistikám.

11. Reč tela a ďalšie drobné finty: Hovorte sebaisto, musíte dať najavo, že o svojej pravde ste absolútne presvedčený. Ale pozor, nekričte. Tvárte sa, že sa do problematiky vyznáte, aj keď to tak nemusí byť. Eliminujte nervózne gestá. Ďalšou technikou je prikyvovať hlavou, lebo tým druhý človek bude podvedome náchylnejší uveriť vám. Takisto váš prejv nesmie byť nudný, musí byť dramatický, nie však afektovaný. Musíte používať názorné ukážky. Nestačí, že človek racionálne pochopí, čo mu hovoríte, on to musí precítiť. Napríklad francúzska psychologička Joanna Fortune vo svojej knihe popisuje, ako jej priviedli dievča, ktoré na internete urazila svoju spolužiačku, do verejných koentárov k jej fotke napísala, že vyzerá škarede. Keď sa na to toho dievčaťa pýtala, dievča povedalo, že veď ona jej chcela pomôcť. Joanne teda navrhla, aby si zahrali danú situáciu. Dievča hralo seba a Joanne jej spolužiačku. Joanne zahrala, ako vešia fotky na svoj profil. Zahrala vzrušenie, radosť. Potom, ako dievča zahralo, že napísalo komentár, Joanne zahrala šok, poníženie nešťastie. Vtedy dievča pochopilo a povedalo: ,,Čo som to urobila! Musela sa cítiť hrozne." Keby sa jej Joanne snažila slovne vysvetliť, ako svojej spolužiačke ublížila, pravdepodobne by to neuznala a odpovedala by niečo v zmysle, že spolužiačka nevie zniesť kritiku.

O presviedčaní bolo napísaných veľa kníh. Ja vám tu napíšem niektoré z nich, ktoré ja považujem za zaujímavé a užitočné. Z týchto kníh som pri písaní tejto časti príspevku aj čerpal.

• Chriss Voss: Nepristúp na kompromisy.
• Dale Carnegie: Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí
• Robert Cialdini: 6 Neetických manipulačných trikov, ktoré by mali byť nezákonné
• Gloria Beck: Zakázaná rétorika

Všetky tieto knihy okrem Zakázanej rétoriky sú zhrnuté na youtube kanály Trochu lepší, takže ak sa vám ich nechce čítať, môžete si pozrieť videá odtiaľ.